Úcta k sv. Šarbelovi Machlúfovi v našom kostole
Úcta k sv. Šarbelovi sa do Banskej Bystrice dostala zo Starých Hôr, kde P. Pavol Noga CM videl ako ľudia z veľkou úctou a zbožnosťou prijímajú sv. Šarbela, raz na kázni povedal „….aj Banská Bystrica potrebuje sv. Šarbela…“. Relikvie a olej sv. Šarbela sa po čase dostali aj do kostola sv. Alžbety Uhorskej v Banskej Bystrici. Na prvej sv. omši ku cti sv. Šarbela nasledovalo uctenie jeho relikvií a pomazanie olejom sv. Šarbela. P. Pavol Noga CM: „Keď v roku 1950 odkryli jeho hrob našli neporušené telo z ktorého vyteká tekutina a aj my sme dostali tento olej z Libanonu, vďaka nemu sa dejú veľké zázraky. Ale ako sme ľudom hovorili, to nie je iba záležitosť oleja, to je záležitosť viery. Lebo olej je svätenina ale dôležitá je viera, tá robí zázraky.“
Ctitelia sv. Šarbela sa stretávajú každého 22. v mesiaci v kostole sv. Alžbety Uhorskej v Banskej Bystrici, kde o 14:50 začína Eucharistická poklona so sv. ružencom, potom nasleduje sv. omša ku cti svätca, po svätej omši uctenie relikvií a pomazanie olejom sv. Šarbela.
Úmysly sv. omší
Životopis
Sv. Šarbel Machlúf
Jozef Anton Makhluf sa narodil v roku 1828 v Beka Kafra v severnom Libanone. Vyrastal v opravdivej kresťanskej rodine, kde získal veľkú záľubu v modlitbe. Navštevoval aj svojich strýkov – eremitov, kde sa sám nadchol pre takýto život. V roku 1851 odišiel z rodičovského domu do kláštora Panny Márie, kde strávil svoj prvý rok ako mních. Potom odišiel do opátstva sv. Marona v Annayi k maronitom, kde prijal meno Šarbel (Charbel), meno mučeníka z druhého storočia. 1.11.1853 zložil sľuby a potom pokračoval v teologických štúdiách v opátstve sv. Kobriana a Justíny v Kfifane (Batroun). Za kňaza bol vysvätený 23. júla 1859 v Bkerky. Šestnásť rokov žil v Annayi v opátstve sv. Marona. V roku 1875 sa rozhodol pre život v pustovni sv. Petra a Pavla, ktorá tiež patrila do opátstva. Viedol život plný modlitby a vzdávania vďaky. Svoju pustovňu opúšťal len veľmi zriedkavo. Ako pustovník žil dvadsaťtri rokov. 16. decembra 1898 ho počas slávenia sv. omše zachvátila zákerná choroba, ktorej podľahol na Štedrý večer toho istého roku. Pochovaný bol na cintoríne opátstva.
O pár mesiacov neskôr bolo vidieť okolo hrobu oslňujúce svetlo. Z jeho mŕtveho tela vytekal pot a krv. Kvôli tomu urobili pre jeho pozostatky špeciálnu rakvu. Zástupy pútnikov začali prichádzať, aby sa k nemu modlili. Na jeho príhovor pútnici obdržali mnoho milostí, stali sa tam zázraky uzdravenia. Proces beatifikácie a kanonizácie sa začal v roku 1925. Keď v roku 1950 za prítomnosti doktorov a špecialistov otvorili jeho hrob, počet uzdravení sa mnohonásobne zvýšil. Pútnici rozličných vyznaní stáli v zástupoch, len aby sa mohli dostať k jeho pozostatkom a prosiť o milosti na jeho príhovor. Tieto nezvyčajné udalosti spôsobili v Libanone a okolitých štátoch návrat späť k viere a obnovenie úsilia o duchovné hodnoty.